Рецензії
Mortem zine "Mysticism"
2009.02.01
Khors — Mysticism
Vnoreny do utrob mysle, zatinam pohlad do mracien valiacich sa oblohou. Ocelovomodry plast zahaluje ciri priestor, ktorym by chladne luce ziariveho mesiaca osvetlili moju zamyslenu tvar. Ako putnik si hladam tu svoju — jedinu cestu k cielu...
Stane sa treti album (ako to zvycajne byva) skutocne prelomovym? Nevyschol im pusny prach? Su KHORS ciernym konom ukrajinskej (umyselne nepisem black metalovej) sceny? V podvedomi narazam na prilis vela otaznikov, ktore ma nabadaju neodolat pokuseniu zvanemu „Mysticism“...
Uz album „Cold“ ukazal, ze su schopni premenit svoj potencial do hmatatelnej podoby. O dalsich kapelach z Charkova, v ktorych jednotlivi clenovia posobia sa popisalo a nahovorilo mozno viac, ale v konecnom dosledku su prave KHORS kapelou s najvyraznejsim progresom. Posun medzi debutom a kladne hodnotenou dvojkou signalizoval otocenie kormidla od black metalovej dravosti k pokojnejsim vodam melancholie. Kapela si velmi spravne uvedomila, kde im „psenka kvete“ a kritici to bez vynimky ocenili. Ci ich prave toto nasmerovalo tam, kde zakotvila novinka „Mysticism“, neviem, ale cudovali by ste sa?
Sli rovnakou cestou ako doposial, avsak ovela dalej, mozno riskantne k uplnej hranici, za ktorou uz nic neznesie privlastok black metal. Nebola to nahoda, lez zamer s jasnym cielom vyhrotit atmosferu do extremu. Cas plynie s neuveritelnou lahkostou a nekonecny casopriestor sa zrazu rozprestiera vsade okolo, akosi mimo ludskeho chapania.
Klavesove plochy spoluvytvaraju odtiene melodii aj vdaka ich vsade pritomnosti a prave na nich visi najvacsia tarcha zodpovednosti. To je zmena oproti predoslej tvorbe kde mali gitary predsa len dominantne postavenie. Uvodna „Through the Rays of Fading Moon“, ktora osemclenny peloton vedie, by bez nich bola velmi chudobnym surodencom, pretoze okrem malej intervencie gitary nic ine neobsahuje. Na introdukciu plynule nadvazuje prva plnohodnotna piesen „Raven’s Dance“, dokonale reprezentujuca mimiku celeho albumu. Citit z nej silu jednoduchych gitarovych liniek (tradicne) s este vyraznejsou melodikou, jednoduche tony, ktorych opakovanie posobi na mysel zazracne magneticky. Rockove sola, caste vyhravky ci akusticke pasaze zvyraznuju, ozvlastnuju, vobec nie prvoplanovito a zbytocne. To vsetko si tu naslo svoje miesto. Na rad dokonca pride aj klavesove solo a opat precizne zasadene do deja. Zvlastnym sa javi spev, ktory vzdy povazujem za vyrazny prvok, plnohodnotny „nastroj“ schopny vsetko pokazit, alebo zachranit. Intonacne i zafarbenim je zvladnuty perfektne, len posobi dojmom nedolezitosti. Jedinym vysvetlenim je dlhe plynutie instrumentalnych ploch bez akehokolvek spevu. Bas gitara pulzuje kdesi v podzemi zvukovych stien, ked vsak stichnu gitary, jej silu si nemozno nevsimnut. Rytmika bicich je samostatna kapitola. Nieco, o com je tazke pisat, ale povzbudzujuce pocuvat. Ze to vsetko chce odvahu? Ano, ale ked to vyjde... A ze to naozaj vyslo.
Okamzite som si na albume oblubil stvrtu skladbu „Winterfall“ a titulnu „Mysticism“. Az neskor som si uvedomil, ze su asi najsviznejsie, najdynamickejsie a najchytlavejsie a v podstate ako jedine by zapadli do predosleho albumu, no kvalitou by vyrazne vycnievali. Postupom casu vnimam „Mysticism“ ako rozmanity celok, bez kvalitativnych vykyvov napriek castym monotonnym plocham. Posledna „Red Mirrors“ je podla zaujimaveho zvyku z predoslych albumov baladou v pravom zmysle slova a cisty vokal v nej snad nemoze kriklavejsie upozornit na stylovu otvorenost autora. Tento sperk by zniesol dovolim si tvrdit kazdy, kto dokaze hudbu nielen pocuvat, ale aj citit, ale to sa da vlastne napisat o celom albume...
Nieco na zaver? Pocas dni vstrebavania tohto albumu som si spomenul na Forgotten Tomb a ich majstrovske dielo „Negative Megalomania“. Casom to zo mna prirodzene vyprchalo... KHORS su ini, hudobne, tematicky, s ich hudby necitim pochmurnu beznadej ako u spominanych talianov. Akysi luc nadeje tam kdesi vzadu silno svieti. Toto ma u nich asi nikdy neprestane fascinovat...
Cobweburn
Komentar redakce :
Nejde nez souhlasit. Cekal jsem progres, ale az takovy? To asi nikdo. Khors nemaji daleko do instrumentalni hudby, ve ktere ani nebudete vokal postradat. A kdyz budete nejaky vyzadovat, bude to presne takovy, jako je v „Red Mirrors“. Jedna se zcela jiste o kapelu s jednou z nejotevrenejsich mysli na Ukrajine. Nemuzu se dockat budoucich nahravek!
9/10
Fastred
Vnoreny do utrob mysle, zatinam pohlad do mracien valiacich sa oblohou. Ocelovomodry plast zahaluje ciri priestor, ktorym by chladne luce ziariveho mesiaca osvetlili moju zamyslenu tvar. Ako putnik si hladam tu svoju — jedinu cestu k cielu...
Stane sa treti album (ako to zvycajne byva) skutocne prelomovym? Nevyschol im pusny prach? Su KHORS ciernym konom ukrajinskej (umyselne nepisem black metalovej) sceny? V podvedomi narazam na prilis vela otaznikov, ktore ma nabadaju neodolat pokuseniu zvanemu „Mysticism“...
Uz album „Cold“ ukazal, ze su schopni premenit svoj potencial do hmatatelnej podoby. O dalsich kapelach z Charkova, v ktorych jednotlivi clenovia posobia sa popisalo a nahovorilo mozno viac, ale v konecnom dosledku su prave KHORS kapelou s najvyraznejsim progresom. Posun medzi debutom a kladne hodnotenou dvojkou signalizoval otocenie kormidla od black metalovej dravosti k pokojnejsim vodam melancholie. Kapela si velmi spravne uvedomila, kde im „psenka kvete“ a kritici to bez vynimky ocenili. Ci ich prave toto nasmerovalo tam, kde zakotvila novinka „Mysticism“, neviem, ale cudovali by ste sa?
Sli rovnakou cestou ako doposial, avsak ovela dalej, mozno riskantne k uplnej hranici, za ktorou uz nic neznesie privlastok black metal. Nebola to nahoda, lez zamer s jasnym cielom vyhrotit atmosferu do extremu. Cas plynie s neuveritelnou lahkostou a nekonecny casopriestor sa zrazu rozprestiera vsade okolo, akosi mimo ludskeho chapania.
Klavesove plochy spoluvytvaraju odtiene melodii aj vdaka ich vsade pritomnosti a prave na nich visi najvacsia tarcha zodpovednosti. To je zmena oproti predoslej tvorbe kde mali gitary predsa len dominantne postavenie. Uvodna „Through the Rays of Fading Moon“, ktora osemclenny peloton vedie, by bez nich bola velmi chudobnym surodencom, pretoze okrem malej intervencie gitary nic ine neobsahuje. Na introdukciu plynule nadvazuje prva plnohodnotna piesen „Raven’s Dance“, dokonale reprezentujuca mimiku celeho albumu. Citit z nej silu jednoduchych gitarovych liniek (tradicne) s este vyraznejsou melodikou, jednoduche tony, ktorych opakovanie posobi na mysel zazracne magneticky. Rockove sola, caste vyhravky ci akusticke pasaze zvyraznuju, ozvlastnuju, vobec nie prvoplanovito a zbytocne. To vsetko si tu naslo svoje miesto. Na rad dokonca pride aj klavesove solo a opat precizne zasadene do deja. Zvlastnym sa javi spev, ktory vzdy povazujem za vyrazny prvok, plnohodnotny „nastroj“ schopny vsetko pokazit, alebo zachranit. Intonacne i zafarbenim je zvladnuty perfektne, len posobi dojmom nedolezitosti. Jedinym vysvetlenim je dlhe plynutie instrumentalnych ploch bez akehokolvek spevu. Bas gitara pulzuje kdesi v podzemi zvukovych stien, ked vsak stichnu gitary, jej silu si nemozno nevsimnut. Rytmika bicich je samostatna kapitola. Nieco, o com je tazke pisat, ale povzbudzujuce pocuvat. Ze to vsetko chce odvahu? Ano, ale ked to vyjde... A ze to naozaj vyslo.
Okamzite som si na albume oblubil stvrtu skladbu „Winterfall“ a titulnu „Mysticism“. Az neskor som si uvedomil, ze su asi najsviznejsie, najdynamickejsie a najchytlavejsie a v podstate ako jedine by zapadli do predosleho albumu, no kvalitou by vyrazne vycnievali. Postupom casu vnimam „Mysticism“ ako rozmanity celok, bez kvalitativnych vykyvov napriek castym monotonnym plocham. Posledna „Red Mirrors“ je podla zaujimaveho zvyku z predoslych albumov baladou v pravom zmysle slova a cisty vokal v nej snad nemoze kriklavejsie upozornit na stylovu otvorenost autora. Tento sperk by zniesol dovolim si tvrdit kazdy, kto dokaze hudbu nielen pocuvat, ale aj citit, ale to sa da vlastne napisat o celom albume...
Nieco na zaver? Pocas dni vstrebavania tohto albumu som si spomenul na Forgotten Tomb a ich majstrovske dielo „Negative Megalomania“. Casom to zo mna prirodzene vyprchalo... KHORS su ini, hudobne, tematicky, s ich hudby necitim pochmurnu beznadej ako u spominanych talianov. Akysi luc nadeje tam kdesi vzadu silno svieti. Toto ma u nich asi nikdy neprestane fascinovat...
Cobweburn
Komentar redakce :
Nejde nez souhlasit. Cekal jsem progres, ale az takovy? To asi nikdo. Khors nemaji daleko do instrumentalni hudby, ve ktere ani nebudete vokal postradat. A kdyz budete nejaky vyzadovat, bude to presne takovy, jako je v „Red Mirrors“. Jedna se zcela jiste o kapelu s jednou z nejotevrenejsich mysli na Ukrajine. Nemuzu se dockat budoucich nahravek!
9/10
Fastred
Посилання: http://www.mortemzine.net/show.php?id=1470